Moderné operácie sivého zákalu sa s tými starovekými nedajú vôbec porovnať – v dávnych časoch bola pravdepodobnosť vyliečenia skôr vecou náhody. Napriek tomu boli operácie sivého zákalu časté. Už vtedy ľudia vedeli, že ide o jedinú možnosť, ako sa vyhnúť oslepnutiu.

Jedným z najstarších dôkazov o existencii sivého zákalu je socha muža zo starovekého Egypta. Zreteľné zakalenie pravého oka na soche, ktorú vyrezali z dreva dva a pol tisícročia pred Kristom, podľa archeológov potvrdzuje, že Egypťania toto ochorenie poznali.

Nástroje a zobrazenia svedčia aj o tom, že egyptskí, ale aj indickí a grécki chirurgovia zákal operovali. Lekár postupoval tak, že ostrým predmetom uvoľnil šošovku z puzdra takým spôsobom, aby spadla do priestoru sklovca.

Zákrok to bol relatívne jednoduchý, veľkým rizikom však boli infekcie. Uvoľnením šošovky navyše chýba v oku +20 dioptrií, takže pacient videl rozmazane. Počet prstov na ruke bol schopný rozoznávať maximálne z jedného metra.

Chýbajúcu lomivosť šošovky neskôr kompenzovali okuliare so šošovkou +10 dioptrií, takže pacienti videli aspoň niečo. Prečo potom operáciu ľudia podstupovali? Dôvod bol jednoduchý, stáli pred voľbou buď operácia, alebo slepota.

Zmeny sa dočkali pacienti v 18. storočí

Toto riešenie bolo jedinou možnosťou liečby po asi 4-tisíc rokov. Na zmenu si pacienti museli počkať poriadne dlho. Prvá operácia moderného typu sa podarila francúzskemu oftalmológovi Jaquesovi Davielovi až v roku 1747. Rezom odstraňoval skalené šošovkové hmoty z oka.

Nevýhodou tejto metódy bolo, že v oku zostávalo pôvodné puzdro šošovky. Časom sa znova zakalilo. V puzdre preto museli vytvoriť otvor, ktorý umožňoval prechod svetla na sietnicu.

Koncom 19. storočia začali odstraňovať aj puzdro. Oko sa narezalo Graefovým nožom, skalenú šošovku aj s puzdrom vybrali Davielovou lyžičkou.

Neskôr sa začala používať kryoextrakcia – po otvorení oka sa šošovka namrazila na špeciálnu sondu a pomocou kývavého pohybu ju z oka vytiahli.

Umelé šošovky vznikli aj vďaka vojne

V roku 1949 sa Angličan Harold Ridley pokúsil naimplantovať prvú modernú umelú vnútroočnú šošovku z plexiskla. K tejto myšlienke ho doviedlo pozorovanie zranených letcov v druhej svetovej vojne. Pri výbuchoch sa im do očí často zapichli kúsky plexiskla z kabín stíhačiek.

Bežne oko netoleruje cudzie telesá, zdalo sa však, že s plexisklom sa vie vysporiadať bez problémov. Ridley to vyhodnotil ako príležitosť, po extrakcii zakalenej šošovky vsadil do prázdneho puzdra umelú šošovku vyrobenú práve z tohto materiálu.

Implantácia umelých šošoviek sa rozšírila až po zavedení ultrazvukových prístrojov a operačných mikroskopov, Ridleyho objav bol však skutočne prevratný. Históriu operácií sivého zákalu zavŕšil objav českého profesora chémie Otta Wichterleho, ktorý v 20. storočí vyvinul inovatívne materiály pre nové typy vnútroočných šošoviek.

Najnovšia technológia – femtosekundový laser

V súčasnosti je možné sivý zákal operovať rôznymi spôsobmi, k najmodernejším patrí operácia pomocou femtosekundového lasera. Využíva sa v prvej časti operácie. Slúži na vykonanie rezov rohovky, na vytvorenie otvoru v prednej časti puzdra šošovky, pomáha aj rozdeliť jadro skalenej šošovky.

Vďaka tejto technológii sa operácia sivého zákalu spresnila, je šetrnejšia. Trvá približne dvadsať minút a robí sa ambulantne.